Obsah

Predstavujeme Vám Šimona Gordana

Je to kolektívny „ hráč“, vždy radšej hovorí o iných ako o sebe . Narodil sa v Šumiaci v roku 1945. Pri krste mu dali meno po otcovi. Celý Horehron a okolie vedia, že v Šumiaci sa krstné meno Šimon transformuje podľa starej tradície ako Siman. Bolo to frekventované meno, ešte v roku 2000 ich bolo v dedine 43. On sám je najradšej keď ho oslovujeme po Šumiacky.

Siman sa narodil ako mnoho iných deti v rodine kde otec bol zamestnanec a popri tom gazdoval. Od mala bol v styku s hospodárskymi zvieratami a privykal poľnohospodárskej robote. Detstvo prežil tak, že cez prázdniny pásaval kravy, kosil, hrabal, furmanil, nocival pri stodole aj v kopencoch na poli. Toto všetko neskôr malo vplyv na jeho tvorbu. Priame dotyky s prírodou sa odzrkadľovali v jeho vyjadreniach. Jeho tvorivý nepokoj sa prejavoval už na základnej škole, kde pomerne dobre kreslil. Jeho tvorivý duch sa postupne rozvíjal na priemyslovke v Brezne, kde sa veľa rysovalo a tým sa zdokonaľoval v obrazotvornosti a estetike. Technický duch sa u neho rozvíjal aj počas štúdia na vysokej škole. Za päť a pol roka v Bratislave navštívil množstvo výstav výtvarného umenia rôzneho druhu. Jeho duchovno sa tvárnilo aj návštevou divadelných predstavení. Dozrieval aj pri písaní krátkej poézie a prózy.

Po ukončení VŠ sa priatelil s majstrom rezbárom Simanom Ľapinom. Spolu s ním ochotníčili, kde hrávali gazdovské postavy a boli aj tvorcami kulís. V roku 1966 začal rezbárčiť aj Gordan. Skúsenosti s drevom a ovládanie nástrojov postupne nazbieral od majstra Ľapina, ktorý už mal v tom čase zjavné úspechy. S pribúdajúcimi rokmi pribúdalo diel aj v Gordanovej dielni. Poslušnosťou a statočnou robotou počas učenia a tovarišovania získal Gordan od majstra poctivého remeslá Ľapina „ výučný list „ , ktorý si, teraz už tiež majster Gordan, veľmi váži. Hoci obidvaja Simanovia mali pri tvorbe rozdielny rukopis motívy mávali rovnaké. V ich dielach prevládali témy furmanské a pastierske. Stvárňovali aj ženskú robotu, istý čas sa venovali aj sakrálnej tvorbe. Za roky práce, ktorá ich napĺňala, sa zjavovali rôzne techniky. V ich tvorbe dominovali reliéfy, robili aj intarzie, sošky, šperky, úžitkové predmety, črpáky, karafy, formy na oštiepky, štítky pod parožie, ale aj kosiská a hrable. Rukami im prešlo drevo lipové, hruškové, osikové, jelša, slivka, orech, ale Gordan najradšej do javora rezal. Často tvrdieval, že javor vyžaduje mocnú ruku, ale monolit je monolit. Do toho sa mu robí najlepšie

Obidvaja Simanovia boli úspešní rezbári, vyhotovili veľa predmetov, ich veci zdobia veľa domácnosti. Boli to vďační chlapi, väčšinu svojich výrobkov porozdávali. Z väčšiny predmetov ostali len fotografie a často ani tie. Zúčastnili sa mnohých výstav, spolu, aj osobitne. Získali mnoho uznaní a plakiet. Po roku 2000 ostala z rovnobežiek len jedná čiara, Ľapin sa pominul.

Siman Gordan je chlap priateľský, teraz sa kamaráti s Janom Gordanom. Gordanovci spolu v rokoch 2011- 2013 vytvorili pekný duchovno - oddychový areál na Úboči nad dedinou. Areál nie je z dreva, celý je zo skál. Mohyly, sochy aj tabuľky sú zo žuly, alebo mramoru. Areál má štyri častí. Mnoho ľudí ho navštívilo zo zvedavostí, ale čo je dôležitejšie, mnoho Šumiačanov privyklo na rodinnú turistiku a vyhľadávajú tu pokoj a oddych permanentne.

Po rokoch plodnej tvorby Siman hovorí: „Všetku robotu, ktorú som doteraz robil, konštruktérsku, učiteľskú aj výtvarnú, som robil s láskou, robil som ju pre radosť svoju, aj pre radosť iným“. Siman je rodoľub. Váži si domovinu, hrabe sa v histórií, fandí folklóru, tradíciám a s ochotou sa do tejto činnosti zapája. Simanova časomiera sa približuje k sedemdesiatke. Nevystáva. Venuje sa krátkej turistike, občas pofilozofuje do rádia. Najnovšie sa kamaráti s počítačom, čakáme, že aj z toho priateľstva niečo vzíde.

PhDr. Jarmila Gordanová

Foto: Šimon Bošeľa