Obsah

Predstavujeme Vám Mikuláša Gigaca

„Kultúrne dedičstvo mojich predkov zachovám. Do tohto domu každý prináša šťastie, radosť, pokoj. Niekto svojim príchodom, niekto svojím odchodom a niekto tým, že vôbec nepríde.“

Takéto slová sú vytesané na drevenej tabuľke v múzeu zvoncov pána Mikuláša Gigaca.

Každého návštevníka, ktorý prekročí prach tohto nádherného múzea očarí ľudová architektúra a ozajstné kultúrne šumiacke dedičstvo našich predkov.

Pri našom stretnutí s pánom Mikulášom Gigacom som nevedela, či si mám zapisovať bohatstvo slov, ktoré hovoril, či mám skorej obdivovať tú nádheru v drevenici, ktorú skoro všetku vytvoril vlastnými rukami. Mikuláš Gigac začal rozprávať o svojom detstve.

Ako chlapec pomáhal starému otcovi kŕmiť ovce, celé prázdniny pásol kravy ktorých bolo 20 až 25 kusov. Aby ustriehol statky, každá krava mala zvonec a tak sa nemohlo stať, aby sa niektorá stratila. Zvuk spiežovcov ho natoľko učaroval, že postupne si začal robiť svoju vlastnú zbierku zvoncov. Pri pasení si robil ďahyľ (píšťalku) z divej rasci. To ho naučil jeho starký Fedor Tajboš. Veľkým vzorom boli pre neho ujo Michal, Mikuláš a Pavol Tajbošovci. Všetci traja ho učili k hudbe a ľudovým remeslám.

Mikuláš Gigac mal veľmi rád prírodu. Aj preto šiel študovať na strednú lesnícku školu, ktorú ukončil s maturitou. Keď sa vrátil zo základnej vojenskej služby spieval pol roka v súbore v Dubnici Vršatec kde hral na base, husliach, heligónke a zvonkohre, v Mostáre Brezno kde hral 5 rokov sólo na zvonkohru a v súbore v Michalovciach, kde tancoval šumiacke sólo s dvoma dievčatami. Jeho hudobné nadanie tkvie v tom, že vie zahrať na všetky ľudové nástroje. Či je to ďahyľ, drombľa, v hre na madlolínu, z ktorej prešiel na husle, gajdy a basu.

Aj svoje deti priúčal hre na hudobných nástrojoch. Syn Peter ako 10-ročný začal hrať na basu, dcéra Lívia vie hrať na zvoncoch, spievať a tancovať. Vnučka Barborka hrá na harmonike, spiežovcoch, spieva a účinkuje v detskom súbore Heľpiančok. Vnučka Stelka tercuje. Jeho zvonkohra mala úspech nielen doma, ale aj v zahraničí.

V roku 1990 založil vlastnú ľudovú skupinu Gigacovci. Založil ju z dôvodu, že jeho bývalí súboristi odišli spievať do neba a Mikuláš Gigac ostal sám. V jeho skupine pôsobilo päť dievčat zo Šumiaca, vydali vlastné CD.

Dvadsaťpäť rokov pôsobil ako člen FS Šumiačan spolu s Jánom Molentom a Maťuchovcami, kde hral prvé husle, na base, heligónke a zvonkohre. Spolupracoval aj s takým majstrom ako bol pán Ťapák napr. vo filme Nevesta hôľ s piesňou Keď šuhaj vandroval. Napísal viac ako 500 piesní, ktoré sú rýdzo šumiacke a autentické.

Zvonkohra obsahuje nesmierny počet zvoncov rôznych veľkostí, z rôzneho kovu a každý zvonec má iný zvuk a srdce. Ako pán Gigac hovorí, zvoncov v zbierke má veľa, ale ešte stále ich mená dosť.

Jeho hudba je zjavením vyššieho rozumu a múdrosti, je univerzálnou rečou. Gigacova hudba a rytmus nachádzajú si cestu k tým najskrytejším miestam duše nejedného poslucháča. Keď prekročíte prach múzea zvoncov, oči sa Vám budú pásť na nádherných obrazoch, šumiackych krojoch, hudobných nástrojoch, malebných zvoncoch a to všetko ešte obohatí zaujímavé rozprávanie a neopakovateľný humor nášho rodáka a Šumiačana pána Gigaca, ktorý v sebe nosí nespočetne veľký súbor možností. Vie, ako byť sám sebou, miluje život a žije ho takým, aký je, ako mu ho Pán Boh poskytuje. Jeho neopakovateľné umenie zmýva z duší prach našej každodennosti.

PhDr. Jarmila Gordanová

Foto: Šimon Bošeľa